MANIFESTAČNÍ PETICE ZA ODSTOUPENÍ PREZIDENTA MILOŠE ZEMANA
Quoted post
Nepřihlášený uživatel |
#78044 Re: Bulvární hodnocení politicky-ekonomického systému Tibetu jsou spíše naprostý blábol, mimo jiné..2016-03-30 12:44....proto, že ona bulvární představa nekoleruluje s budhismem a jeho staletou tradicí v Tibetu a ani např. s tím, že by pro zjištění průměrného věku v Tibetu, musela být velmi precizní administrativa a archivy, které by už vůbec nekorelovali s bulvární představou o politicko-ekonomickém systému Tibetu. Tedy nejprve studujte, než se budete odkazovat na bulvární hovadiny.
Official Chinese texts about Tibet treat the issue of human rights as comparative. So they argue that conditions in Tibet are better than they were before China took over direct administration of the region in 1959. All Chinese sources describe the previous conditions as “feudal serfdom,” and the word “serf” occurs some thirty-five times in the 2001 edition. This approach skirts the question of whether current conditions meet international standards and implies increasingly that individual rights have to be sacrificed for economic or social rights to exist. Since 1990, Chinese leaders have justified this in terms of the need to ensure “stability.” Melvyn Goldstein, an American anthropologist who carried out research within Tibet into pre-1959 social relations, concluded that most Tibetans before 1959 were bound by written documents to the land on which they were based and to the lord who owned that land, and so he argued that they could be described as “serfs” (Goldstein 1986,1988). Most Western scholars accept that this was broadly the case, but query the extensiveness of the practice and the politics behind the terms used to describe it. Franz Michael and Beatrice Miller argued that the less loaded words “commoner” or “subject” are more accurate than the word “serf,” partly because of ample evidence that a large number of Tibetans were able to moderate their obligations to their lords by paying off some of their dues, and so could move from place to place. Tibet also had a functioning legal system to which they could appeal in some cases (Miller 1987, 1988; Michael 1986, 1987). Dieter Schuh (1988) showed that those who might technically be called “serfs” were in fact relatively prosperous—the majority were often poorer, but in many cases they were not “bound to the land” and so were not technically “serfs.” Girija Saklani (1978) argued that the feudal-type institutions in Tibetan society were counterbalanced by factors that reflected “the principle of cohesion and collectivity” rather than of a rigid hierarchy. W. M. Coleman (1998) has pointed out that in practice the Tibetans had more autonomy than appears in the written documents, and that Tibetans could equally well be described simply as peasants with particular kinds of debts and taxation responsibilities, rather than using a politically and morally loaded term such as “serf.” Other scholars have noted that such social categories, Marxist or otherwise, are in any case rooted in European history and do not match the social system of pre-1951 Tibet, let alone the very different arrangements found among the people of eastern Tibet. These scholars do not disagree with the Chinese claim that Tibet had a particular form of social relations that differed from those later found in democratic and Communist countries. What is contested is whether later scholars or politicians should use terms that imply a value judgment about the moral quality of these relations. This is a matter of intense dispute, because the Chinese claim about serfdom, on the surface a factual account of social relations, in fact depends for its effects on its linkage to two other elements, which are highly contestable—feudalism and extreme oppression. It is taken for granted that these are inseparable from serfdom. A conscious effort of the intellect is required to recall that one does not follow from the other. There is no question but that Tibet was an extremely poor society for most of its members, or that the poorest were the most liable to exploitation and abuse. This was true of most sectors of any society in Asia and elsewhere until recently, including China, and is still true today in many areas. So even if it were agreed that serfdom and feudalism existed in Tibet, this would be little different other than in technicalities from conditions in any other “premodern” peasant society, including most of China at that time. The power of the Chinese argument therefore lies in its implication that serfdom, and with it feudalism, is inseparable from extreme abuse. Evidence to support this linkage has not been found by scholars other than those close to Chinese governmental circles. Goldstein, for example, notes that although the system was based on serfdom, it was not necessarily feudal, and he refutes any automatic link with extreme abuse. “I have tried to indicate that the use of the concept of ‘serfdom’ for Tibet does not imply that lords tortured and otherwise grossly mistreated their serfs. … There is no theoretical reason why serfdom should be inexorably linked to such abuses,” he writes, noting that extreme maltreatment was unlikely since it would have been against the interests of landowners, who needed the peasants to provide labor (1988: 64–65). There seems to be limited evidence of the systematic savagery described by Chinese writers, at least since the late nineteenth century. There was a famous case of mutilation as a punishment in 1924, but the officials involved were themselves punished by the 13th Daiai Lama for this action; he had banned all such punishments in a proclamation in 1913 (Goldstein 1989: 123–26, 61). A case of judicial eye gouging in 1934 as a punishment for treason was clearly exceptional, since no one living knew how to carry it out (Goldstein 1989: 208–9). On the other hand, there are hundreds of reports, many of them firsthand accounts, of Tibetan political prisoners being severely tortured in Chinese prisons during the early 1990s, as well as almost ninety cases of suspicious deaths in custody (see, e.g., TCHRD 2005), none of which have been independently investigated. The more important question is why Chinese officials raise the issue of conditions in pre-1959 Tibet at all. They are entitled to argue that these might tell us something about the views of the Dalai Lama and other Tibetan rulers at that time, although this would ignore the efforts of the 13th and 14th Dalai Lamas to ameliorate the social system (in 1913, for example, the 13th Dalai Lama declared an amnesty for all serfs who had run away from their landlords and gave all vacant land to whoever was working it), let alone the attempts of senior officials like Lungshar and Künphel to reform the system. But the issue is hardly relevant, since a country is not entitled to take over a neighbor merely because social or political conditions there are backward. In addition, human rights are not usually judged by improvement, as if they were economic statistics, but by whether or not they meet current international standards. A regime does not normally argue that its abuses are justified because they are less than those of a regime half a century earlier; racism in contemporary America would not be considered acceptable even if it were in a form less odious than, say, lynchings in the 1950s. The social practices of a previous regime are only of marginal relevance to the human rights practices of its successor. In any case, China made no claims at the time of its invasion or liberation of Tibet to be freeing Tibetans from social injustice. It declared then only that it was liberating them from “imperialism” (meaning British and U.S. interference). The issue of freeing Tibetans from feudalism appeared in Chinese rhetoric only after around 1954 in eastern Tibet and 1959 in central Tibet (Goldstein 1986: 109n2). Its justification then became that it was freeing them from class oppression. In the 1980s, this also changed: it now claims to be freeing them from “backwardness,” or lack of modernization. Chinese references to preliberation conditions in Tibet thus appear to be aimed at creating popular support for Beijing’s project in Tibet. These claims have particular resonance among people who share the assumption—based on nineteenth-century Western theories of “social evolution” that are still widely accepted in China—that certain forms of society are “backward” and should be helped to evolve by more “advanced” societies. This form of prejudice converges with some earlier Chinese views and with vulgar Marxist theories that imagine a vanguard movement liberating the oppressed classes or nationalities in a society, whether or not those classes agree that they are oppressed. Moreover, the Chinese have to present that oppression as very extensive, and that society as very primitive, in order to explain why there were no calls by the Tibetan peasantry for Chinese intervention on their behalf. The question of Tibet’s social history is therefore highly politicized, and Chinese claims in this respect are intrinsic to the functioning of the PRC, and not some free act of intellectual exploration. They have accordingly to be treated with caution. From a human rights point of view, the question of whether Tibet was feudal in the past is irrelevant. A more immediate question is why the PRC does not allow open discussion of whether Tibet was feudal or oppressive. Writers and researchers in Tibet face serious repercussions if they do not concur with official positions on issues such as social conditions in Tibet prior to its “liberation,” and in such a restrictive climate, the regime’s claims on this issue have little credibility. |
|
Odpovědi
Nepřihlášený uživatel |
#78047 Re: Re: Bulvární hodnocení politicky-ekonomického systému Tibetu jsou spíše naprostý blábol, mimo ji2016-03-30 12:46:03
| ||
Nepřihlášený uživatel |
#78127 Re: Re: Bulvární hodnocení politicky-ekonomického systému Tibetu jsou spíše naprostý blábol, mimo ji2016-03-30 17:17:21 |
Tomuhle se říká odzdrojovaný článek Nepřihlášený uživatel |
#78151 Re: Re: Bulvární hodnocení politicky-ekonomického systému Tibetu jsou spíše naprostý blábol, mimo ji2016-03-30 19:36:50#78044: - Re: Bulvární hodnocení politicky-ekonomického systému Tibetu jsou spíše naprostý blábol, mimo jiné..
Čo nesmieme vedieť o TibeteMilan Tůma
Do roku 1959, keď Dalajláma vládol v Tibete, skoro všetka obrábaná pôda a pastviny patrili šľachte a kláštorom, pričom väčšina obyvateľov boli nevoľnici, ktorí na nich robili. Tibetská aristokracia a vedúci mnísi, 5% populácie, vlastnili a rozhodovali o všetkom. Systém sa podobal nevoľníctvu v Európe spred 700 rokov.
22. 9. 2015 Ze stránek http://ondrias.sk/ Napríklad, kláštor Drepung v Tibete bol najväčší vlastník pôdy na svete, mal 185 veľkostatkov, 25000 nevoľníkov, 300 veľkých pastvín a 16000 pastierov. Sám Dalajláma žil v 14 poschodovom paláci, ktorý mal 1000 miestností (Gary Wilson's report in Worker's World, 6 February 1997). Dalajláma a jeho rodina vlastnila okolo 4000 nevoľníkov a 100 domácich otrokov. Šľachta - sekulárni vládcovia sa mali tiež dobre. Napríklad veliteľ Tibetskej armády, člen Dalajlámového kabinetu vlastnil 4000 km2 pozemkov a 3500 nevoľníkov (Gelder and Gelder, The Timely Rain, 62 and 174). Obrázky
Pred demokratickými reformami v roku 1959, Tibet mal 197 rodín dedičnej aristokracie, v tom bolo 25 veľkých rodín. Nevoľníci tvorili okolo 90% populácie. Tibetskí chlapci boli často odobratí od roľníckej rodiny na výchovu za mníchov, kde slúžili elitným mníchom. Ako uvádza mních Tashi-Tsering, deti v kláštoroch boli často sexuálne zneužívané. On sám bol obeťou sexuálneho znásilňovania od 9 rokov (Melvyn Goldstein, William Siebenschuh, and Tashì-Tsering, The Struggle for Modern Tibet: The Autobiography of Tashì-Tsering. Armonk, N.Y.: M.E. Sharpe, 1997). V tibetskej komunite bol malý počet slobodných roľníkov, okolo 10000 obchodníkov, veľká väčšina nevoľníkov a domácich otrokov, ktorí nič nevlastnili. Deti otrokov boli otroci (Gelder and Gelder, The Timely Rain, 110). Veľká väčšina populácie boli nevoľníci bez vzdelania a zdravotnej starostlivosti. Doživotne boli vlastníkom pána alebo kláštora. Za prácu nedostávali žiadnu mzdu (Melvyn C. Goldstein, A History of Modern Tibet 1913-1951. Berkeley: University of California Press, 1989, 5 and passim). Nesmeli sa ženiť bez povolenia pána alebo lámu. Pán mohol požičať nevoľníka inému pánovi na prácu aj do veľmi vzdialených oblastiach (Anna Louise Strong, Tibetan Interviews. Peking: New World Press, 1959, 15, 19-21, 24).
V Tibete tresty pre nevoľníkov za krádež, útek alebo vzopreniu sa moci boli mučenie, mrzačenie, vyrezanie očí, jazyka, nosa, odťatie ruky a tak podobne. V roku 1959 Anna Louise 1 / 5 Čo nesmieme vedieť o Tibete Napsal uživatel Milan Tůma Strong navštívila výstavu nástrojov na mučenie pre dospelých a pre deti, ktoré používala tibetská šľachta. Popisuje napríklad aj fotografie komunistických aktivistov, ktorým odrezali nos a vrchnú peru (Strong, Tibetan Interviews, 91-96).
V roku 1937, návštevník Tibetu, Spencer Chapman napísal: „Žobrák vedľa cesty neznamenal nič pre mnícha. Vzdelanie nebolo pre nevoľníkov, lebo by mohlo narušiť feudálny systém (Waddell, Landon, O'Connor, and Chapman are quoted in Gelder and Gelder, The Timely Rain, 123-125). Francúzsky Tibetologist Alexandra David-Neel v knihe „Old Tibet Faces A New China" píše.
Nevoľnici boli doživotne zadlžení, kde dlh prechádzal na potomkov. V starom Tibete, vlastník nevoľníka o ňom rozhodoval podobne ako o inom majetku. Mohol ho predať, dať ho ako dar, požičať ho, alebo splatiť s ním dlh. Vlastníci nevoľníkov mali štátne väznice a súkromné väzenia podobne aj veľké kláštory mali vlastný súd a väzenie. Keď v roku 1951 Čínski komunisti obsadili Tibet začali budovať cesty a nemocnice. Majetok šľachty a kláštorov neskonfiškovali. Feudálna šľachta ďalej vládla nad nevoľníkmi. Komunisti rešpektovali Tibetskú kultúru a náboženstvo (Goldstein, The Snow Lion and the Dragon, 52). V roku 1956-1957 vypuklo v Tibete povstanie za asistencie americkej CIA (Kenneth Conboy and James Morrison, The CIA's Secret War in Tibet. Lawrence, Kansas: University of Kansas Press, 2002; and William Leary, "Secret Mission to Tibet," Air & Space, December 1997/January 1998). Mnoho vedúcich povstalcov a agentov patrilo medzi tibetskú aristokraciu alebo ich potomkov, ale väčšina populácie sa k povstaniu nepridala (Hugh Deane, "The Cold War in Tibet,"ť CovertAction Quarterly. Winter 1987). Po potlačení povstania Čínski komunisti zrušili otroctvo a Tibetský systém nevoľníctva a neplatenej práce. Zaviedli občianske vzdelávanie a tak zrušili monopol kláštorov na vzdelanie. Zaviedli kanalizáciu a elektrinu (Greene, A Curtain of Ignorance, 248 and passim; and Grunfeld, The Making of Modern Tibet, passim). Do roku 1961 rozdelili pôdu a stáda roľníkom a zaviedli kolektivizáciu (Karan, The Changing Face of Tibet, 36-38, 41, 57-58; London Times, 4 July 1966). Dalajláma a jeho poradca najmladší brat Tendzin Choegyal tvrdili, že Číňania zabili pri okupácii 1,2 milióna Tibeťanov (Tendzin Choegyal, "The Truth about Tibet," Imprimis; publication of Hillsdale College, Michigan, April 1999). Údaj je vymyslený, pretože podľa oficiálneho sčítania ľudí v roku 1953, celková populácia v Tibete bola 1 274 000 obyvateľov (Karan, The Changing Face of Tibet, 52-53). 2 / 5 Čo nesmieme vedieť o Tibete Napsal uživatel Milan Tůma Podľa dokumentov ministerstva zahraničia USA z roku 1998, v 1960-tich rokoch tibetský exil dostával od CIA 1,7 milióna dolárov ročne. Ročný plat Dalajláma od CIA bol 186000 dolárov. V 21. storočí americký kongres vyčlenil na podporu tibetského exilu v Indii 2 milióny dolárov a ďalší milión na „demokratické aktivity“ exilu. Navyše, Dalajláma dostal finančnú pomoc od G. Sorosa (Heather Cottin, "George Soros, Imperial Wizard," CovertAction Quarterly no. 74, Fall 2002). V súčasnosti tibetskí mnísi v Kalifornii dostávajú od vlády USA 550-700 dolárov mesačne a zdravotnú starostlivosť zadarmo. Neplatia za ubytovanie, telefón, internet a káblovú televíziu. Platený tibetsky exil bol rozčarovaný, keď v roku 1996 Dalajláma vyhlásil, že „Marxizmus je založený na morálnych princípoch, zatiaľ čo kapitalizmus sa stará len o zisk a výnosnosť“.... Marxizmus sa stará o „spravodlivé využívanie výrobných prostriedkov“ a „osud pracujúcich“.. „Myslím si o sebe, že som polovičný Marxista a polovičný Budhista“ (The Dalajláma in Marianne Dresser , ed., Beyond Dogma: Dialogues and Discourses. Berkeley, Calif.: North Atlantic Books, 1996). Kim Lewis, ktorý študoval „hojenie rán“ tibetských mníchov v Kalifornii, USA, sa rozprával aj s tibetskými ženami, ktoré žili v kláštoroch s mníchmi v Tibete. Na otázku, či by sa vrátili do Tibetu, odpovedali, že nie. Dôvod nebol okupácia Tibetu, ale zlé spomienky na život v kláštoroch. Teraz sú vďačné, že sa nemusia vydať za 4 -5 mužov a byť stále tehotné, alebo byť nakazené sexuálnymi nemocami.“ Ich staré matky spomínali, že vyspať sa s mníchom, ako im mnísi tvrdili, malo byť pre nich prostriedok osvietenia, podobne ako mal Budha. Systém nevoľníctva sa v Tibete udržal aj preto tak dlho, lebo nevoľníci verili, že mnísi majú moc prispieť, čím sa narodia v budúcom živote. Niekto sa môže narodiť ako človek -aristokrat alebo ako prasa. Ako vyzeral Tibet, keď ho okupovali Briti? V roku 1904 Briti okupovali Tibet. Briti žiadali voľný obchod bez daní pre Indiu a zaplatiť 2,5 milióna rupií ako náhradu škody. Sir Charles Bell, Britský úradník v Tibete v rokoch 1904-1905 v knihe „Tibet: Past and Present, Oxford, 1924, pp. 78-79“ píše: že „otroci v Tibete sa aj kradli, hlavne malé deti. Alebo chudobní rodičia predali deti priekupníkom, ktorí ich ďalej predali ako otroka. Tieto deti pochádzali hlavne z juhovýchodného Tibetu.“ Feudálny systém v Tibete Britom pravdepodobne vyhovoval. V Tibete po demokratických reformách, ktoré zaviedli komunisti, začal komunistický zázrak (hlavne po roku 1970), čo dokumentujú nasledovné čísla. Úmrtnosť detí v Tibete v roku 1951 bola 430 na 1000 narodených. Počas komunistického zázraku sa znížila na 91,8 detí v roku 1990 a na 35,3 detí na 1000 narodených v roku 2000. Rast HDP za posledných 7 rokov bol 12% ročne. Teraz je 30x vyšší ako v roku 1950. Priemerná očakávaná dĺžka života v roku 1950 bola 35,5 rokov, v súčasnosti je 67 rokov. V súčasnosti Tibet má populáciu 2,5 milióna, oproti 1,2 milióna v roku 1964. Príjem roľníkov a pastierov sa za posledných 5 rokov zvyšoval v dvojciferných číslach. V roku 2007 to bolo o 14,5% oproti roku 2006. Export Tibetu bol 222 milión dolárov v roku 2006, bol o 34% vyšší ako v roku 2005. V roku 2006 Tibet navštívilo 2,5 milióna turistov, zvýšenie o 40% oproti roku 2005. V roku 2007 to bolo už 4 milióny. Príjem z turizmu v roku 2006 bol 350 miliónov dolárov. V roku 1950, 95% Tibeťanov bolo negramotných, len 2% detí chodilo do školy. V súčasnosti je základné vzdelanie povinné a negramotnosť u ľudí v pracovnom veku je 4,76%. V roku 2000 Tibet mal 4 univerzity, kde študovalo 5475 študentov. V roku 2008 čistý príjem farmárov a pastierov sa zvýšil o 13,9% v porovnaní s predchádzajúcim rokom. Hrubý domáci produkt (HDP) v Tibete v prvom polroku 2009 stúpol o 10,3% v porovnaní s predchádzajúcim rokom a príjem farmárov a pastierov sa z výšil o 15%. Nárast HDP o 10,3% v čase najväčšej svetovej hospodárskej krízy je ekonomickým zázrakom a patrí medzi najvyššie na svete.. Pripomínam, že v USA, Európe a Japonsku HDP v prvom polroku 2009 klesol. (1) Ale o tomto Slovenské mienkotvorne média, v rámci tradície, písať nebudú. Budú tunelovať. Je úplne jasné, že pokiaľ sa súčasným „anglosaským“ vládcom vo svete v najbližších 10-20 rokoch nepodarí politicky alebo ekonomicky zničiť komunistickú Čínu, potom už nebudú mať šancu a stratia svoju moc vo svete. Preto organizujú všetko možné, aj rôzne návštevy, aby sa tak nestalo. Dnes sú to nepokoje v Tibete, návštevy, a zajtra niečo iné. Ale niečo veľké musia vymyslieť, lebo čas uteká. Sú občania Slovenska len vytunelované stádo? Ani tomu neverím. Presnejšie, neverím, že všetci. A preto som aj napísal tento článok. |
Výzva vládě k zabezpečení urgentní humanitární pomoci Gaze a dosažení dohody o příměří
Trest členům gangu týrající zvířata v Číně
Petice proti rozhodnutí české ambasády v Abuji o zamítnutí udělení víza pro rodinného příslušníka občana EU
PETICE ZA ZRUŠENÍ POVINNÝCH TELEVIZNÍCH A ROZHLASOVÝCH POPLATKŮ
Výzva vládě Pomoc pro 100+100 dětí z Gazy
Podporujeme Izrael v boji proti teroristům, postoj české vlády je správný
Chcete něco změnit?
Bude-li člověk mlčet, nic se nezmění. Autor této petice se rozhodl něco změnit a jednat. Uděláte to samé? Zahajte sociální hnutí vytvořením petice.
Vytvořte vlastní peticiDalší petice, které by vás mohly zajímat
Petice za pojmenování vltavské náplavky v Praze po Karlu Schwarzenbergovi
551 Vytvořeno: 2024-11-12
Stop the death penalty
276 Vytvořeno: 2024-11-08
Petice za statní občanství bez diskriminace
4094 Vytvořeno: 2024-09-11
Petice za zachování a opravu kulturní památky železničního mostu pod Vyšehradem
24725 Vytvořeno: 2022-12-13
Petice proti pokácení jedle a pro zachování jedlové aleje na hřbitově v Lounech
228 Vytvořeno: 2024-11-11
Za zachování tramvají na Maninách
791 Vytvořeno: 2024-11-02
Horní míru pro dravce
1356 Vytvořeno: 2024-10-15
Petice proti zrušení pobočky Úřadu práce v Holicích
534 Vytvořeno: 2024-11-05
Otevřený dopis panu děkanovi a Akademickému senátu Filozofické fakulty Univerzity Hradec Králové
156 Vytvořeno: 2024-11-11
Petice proti zrušení pobočky Úřadu práce ve Skutči
134 Vytvořeno: 2024-11-11
Otevřený dopis za podporu sociálních pedagogů ve školách
534 Vytvořeno: 2024-10-20
Prohlášení k vysokoškolské stávce za klima 2024
126 Vytvořeno: 2024-11-12
Petice za pozastavení a odložení terénních úprav spojených s kácením stromů, zejména stoletých dubů v parku Zdenky Landové ve starém Braníku.
95 Vytvořeno: 2024-11-10
UZNÁNÍ ZAMEZENÉHO STOLCE BENEDIKTA XVI. A SVOLÁNÍ KONKLÁVE
17024 Vytvořeno: 2023-10-23
Deklarace zastání se srnčí zvěře
2101 Vytvořeno: 2024-08-23
Homofobie do škol nepatří
38 Vytvořeno: 2024-11-14
Otevřený děkovný dopis Viktoru Orbánovi
2221 Vytvořeno: 2024-10-21
Petice za zrušení Malého státního znaku ČR
80 Vytvořeno: 2023-10-18
Petice: Žádám o vyvěšení státní vlajky ČR na budově Národního muzea.
341 Vytvořeno: 2023-03-17
Zastavte indoktrinaci dětí genderovou ideologií na všech stupních vzdělávání včetně mateřských škol
680 Vytvořeno: 2024-06-10