#30429: - Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re:  

 Ty vypadáš nejlíp v kalhotkách a podprsence.

#30433: - Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re:  

 Kalhotky a podprsenku si možno obliekaš tajne ty, úchyl! 

Banderovci systematicky nevraždili nikoho. 

Toto môže povedať len úplný analfabet alebo demagogický klamár. 

Najvýraznejšou organizáciou šíriacou ukrajinský fašizmus sa stala OUN ( Organizácia ukrajinských nacionalistov). OUN pracovala utajene a opierala sa o nemeckú a českú emigráciu. Po nemeckom vpáde na sovietsku Ukrajinu v roku 1941 sa OUN pokúsila využiť situáciu a 30.6.1941 vyhlásila samostatnú Ukrajinu. Avšak už čoskoro Nemci tento pokus ukončili, keď 11.7. 1941 zatkli vedenie OUN, vládu vyhlásenej Ukrajiny, a časť ich postrieľali a druhú časť uväznili.

OUN prešla do ilegality a na konci roku 1942 zakláda UPA ( Ukrajinskú povstaleckú armádu). UPA sa  vyznačovalo prísnou morálkou. Každý prislušník UPA musel zložiť špeciálnu prísahu a prijať krycie meno, pravými menami sa nesmeli prislušnící UPA oslovovať. S Nemcami sa UPA dostávala do stretov, ale skôr bola Nemcami trpená a svoju hlavnú aktivitu zamerala proti Židom, ktorých vyvražďovala a proti Poliakom, ktorých vyháňala ďalej na západ. Autor uvádza konkrétne prípady krutosti UPA. Keď sa napr. v roku 1943 predstavitelia poľského protinemeckého odboja snažili zmierniť napätie medzi Poliakmi a Ukrajincami a zastaviť vzájomne boje, UPA naoko pristúpila na rokovania, ale na mieste dohodnutého stretnutia poľských zástupcov zajala a roztrhala koňmi. Tento teror vyvolával tvrdú odplatu zo strany Poliakov.
Na jar 1944 Najvyššia ukrajinská oslobodzovacia rada, vytvorená z popudu OUN, vyhlásila boj proti ZSSR, Poľsku, Československu a Nemecku. Poslednú šancu videli nacionalisti v roztržke medzi veľmocami protinemeckej koalície – ZSSR a zapadnými veľmocami, kde by Ukrajinci po boku západných veľmocí konečne vybudovali samostatný ukrajinský štát.

Avšak na Ukrajine zostali len mále skupiny nacionalistov s obmedzenou činnosťou, ktoré boli rýchlo Sovietmi zlikvidované. Húževnatejšie sa banderovské hnutie držalo v juhovýchodnom Poľsku, ktoré malo podľa odhadov v roku 1946 okolo 6 000 členov. Jednotlivé zložky boli pritom dobre vybudované a organizované.

Prvé správy o banderovcoch na území Slovenska pochádzajú zo spravodajského prehľadu z augusta 1945, kde sa prvý krát spomínajú banderovci pri Spišskej Novej Vsi a Medzilaborciach. Nasledovali správy o banderovských skupinách, ktoré prechádzali na Slovenska z Poľska. Prvá lúpila 23. augusta 1945 večer obce Suchá a Príkra. Následne banderovci obsadili niekoľko obcí, zaplnili okres Stropkov, prenikli do okresov Prešov, Giraltovce, znepokojovali Medzilaborce a postupovali k Humennému a sčasti až po Sninu a hranice Zakarpatskej Ukrajiny. Odhady hovorili o 900 banderovcoch. Ako neskôr potvrdili sami banderovci tieto prvé vpády mali propagačné ciele. Rozdávali letáky, vyvolávali diskusiu a snažili sa získať si obyvateľstvo pre myšlienky ukrajinského nacionalizmu. K domácemu obyvateľstvu sa podľa pokynov snažili správať slušne, disciplína v radoch banderovcoch bola vysoká, ale aj tak dochádzalo k lúpeniam a rabovaniu, spojeného s násilím na obyvateľstve.Po sústredení väčších síl armády na území, kde sa banderovci objavovali, títo takmer bez odporu opustili československé územie. Hlavná časť banderovcov ustúpili do Poľska a na Zakarpatskú Ukrajinu 6. – 7. septembra 1945.

Toto však nemalo dlhého trvania a začiatkom novembra banderovci začali znovu prechádzať na územie Slovenska. Prichádzali, aby zlepšili svoje zásobovanie a držali sa v tesnej blízkosti hraníc. Koncom novembra prešli k priamemu teroru a vraždám. Ich dejiskom sa stala Uličská dolina a dolina Zbojského potoka,kde ležia obce Príslop, Kolbasov, Ulič, Uličské Krivé, Zboj a Nová Sedlica. V Novej Sedlici zavraždili pri rabovaní dvoch obyvateľov, v Uliči ďalších štyroch. Najtragickejším bolo ich rabovanie v Kolbasove, kde zavraždili 11 Židov.