#27756: - Boje na Ukrajině se nezastavili proto, že by "někdo zavelel", ale proto, že Rusko nemá na to.... 

 Po miernom útlme ich činnosti počas obdobia národných štátov, keď bolo legitímne použitie sily rezervované pre národné ozbrojené zložky, nám tzv. Private Military and Security Companies(ďalej PMSC) rastú ako huby po daždi. Počet žoldnierov, ktorí ešte pred 30 rokmi tvorili len 1 % zo všetkých nasadených vojakov v celosvetových konfliktoch, dnes stúpa. Ich počet nad 10 % tvoril dokonca v niektorých intervaloch konfliktu v Iraku až dve tretiny síl, ktoré malo spojenecké velenie k dispozícii.

 Kto je žoldnier?

 Definícií žoldniera je mnoho. Stručne povedané ide zvyčajne o človeka, ktorý sa živí bojom, pričom boj neberie ako svoju svätú povinnosť, obranu vlasti či iného ušľachtilého ideálu, ale je to jeho remeslo, rovnako ako pre niekoho účtovníctvo či obuvníctvo. Väčšina žoldnierov robí svoju prácu pre peniaze, ale existujú aj takí, ktorí to robia pre vzrušenie, prípadne z obidvoch dôvodov. Zamestnanci PMSC často označenie žoldnier odmietajú, pretože je historicky negatívne zaťažené. Dnes sa prevažne používa názov Private Military Contractor (PMC). Ale je to len nový termín označujúci staré dobré povolanie nájomného bojovníka – žoldniera, preto budem označenie „žoldnier“ používať aj ja. Väčšina žoldnierov sa regrutuje z radov bývalých príslušníkov bojových zložiek jednotlivých štátov, najväčšie a najprestížnejšie súkromné armády majú vlastné náborové siete, a členov špeciálnych jednotiek, ktorým sa končí služba, sami kontaktujú, alebo ich stiahnu do privátnej sféry priamo zo služby. Niekedy dokonca predajú ich služby za niekoľkonásobne vyššiu maržu vláde naspäť, čo je tak isto predmetom jednej zo súčasných kontroverzií v tejto „brandži“.

 Existuje množstvo internetových stránok alebo facebookových skupín, kde si bývalí príslušníci ozbrojených zložiek môžu nájsť prácu, alebo, naopak, niekoho si najať. Ak má človek ambíciu stať sa žoldnierom, ale nemá skúsenosti z ozbrojených zložiek, môže sa mu to podariť výcvikom v súkromných agentúrach.

 Čím sa líšia dnešné PMSC od žoldnierskych kompánií z minulosti, napríklad od vojakov, ktorí v 50. rokoch 20. storočia bojovali v Sierra Leone pre medzinárodný kartel DeBeer v snahe donútiť všetkých, ktorí ťažili diamanty, aby predávali diamanty iba im? Čím sa líšia títo od moderných PMSC? V zásade jediný rozdiel je v tom, že moderné PMSC sú komerčné firmy či korporácie s generálnym predstavenstvom, dozornou radou, akcionármi atď. To v minulosti nebolo zvykom, zatiaľ čo dnes je to u tých väčších normou.

 História moderných žoldnierov v zmysle obchodného odvetvia (niečo na spôsob PMSC existovalo aj predtým, napr. asociácia bývalých príslušníkov SAS, WatchGuard Int. alebo DSL naberajúce bývalých britských vojakov a Gurkhov, ale ešte to neboli vyslovene prenajímateľné armády) sa začala písať približne v 80. rokoch 20. storočia.

 V roku 1980 získala samostatnosť Rodézia (dnes Zimbabwe). Bieli rodézski vojaci boli zo štátu vykázaní, nakoniec ich prichýlili juhoafrické SADF (South Africa Defense Forces), ale o 14 rokov padol apartheid, Množstvo bielych vojakov vystúpilo (alebo bolo vyhodených) z juhoafrickej armády a po istom čase založili prvú modernú súkromnú armádu – Executive Outcomes (EO). Tá bola doslova súkromnou armádou – v zásade všetci jej členovia boli bývalí vojaci s bojovou skúsenosťou, boli vyzbrojení ako regulárna armáda a mali k dispozícii najmodernejšiu a najťažšiu bojovú techniku (obrnené vozidlá, tanky, bojové vrtuľníky), okrem ťažších tried vojnových lodí. Na nič sa „nehrali“, neponúkali žiadne iné služby – predávali armádu. EO už dnes neexistuje, stala sa súčasťou holdingovej korporácie Strategic Resource Corporation špecializovanej na kontrolu nerastného bohatstva a EO sa stalo jej bezpečnostnou zložkou.

 Po vzore EO začali vznikať podobne organizované skupiny. Dnes už najčastejším zamestnávateľom PMSC nie sú korporácie, ale vlády, predovšetkým USA. Zvyčajne sa využívajú na ochranu osôb a stráženie objektov, prípadne ako personál udržiavajúci pevnosti a chrániaci základne a bezpečné (tzv. zelené) zóny, ale niekedy ich nasadzujú aj na ofenzívne operácie.

 Prečo vlády používajú žoldnierov, a nie vlastných vojakov? Dôvodov je niekoľko: domov nechodia rakvy v štátnych farbách, keď umrie žoldnier, nikoho to príliš netrápi a nie je to vo večerných správach ani v novinách. Navyše, lepší žoldnieri majú často oveľa viac skúseností než bežný odvedenec. Žoldnier je tiež ťažšie postihnuteľný medzinárodným právom, existuje celý rad legislatívnych šedých zón týkajúcich sa postavenia a nasadenia žoldnierov vo vojenských konfliktoch. Podľa Ženevskej konvencie (článok 47, protokol 1) by žoldnieri vôbec nemali zasahovať do bojov a členské štáty majú zakázané ich cvičiť či podporovať, čo sa však vyslovene ignoruje. Tento fakt spôsobuje nemalé komplikácie, pretože ak je napr. žoldnier zajatý nepriateľskou stranou, nie je krytý spomínanou Ženevskou konvenciou a môže s ním byť zaobchádzané ako s banditom.

  Žoldnieri sú lacnejší

 Žoldnier je napriek niekoľkonásobnému platu lacnejší, vláda mu neplatí poistku, dôchodok po skončení služby, neplatí jeho výcvik, výzbroj ani výstroj, a ak sa mu niečo stane, nemusí hradiť nemocenskú ani odškodné jeho rodine či vdovské jeho žene. Takisto neplatí za celé jeho nasadenie, ale iba za konkrétne misie (hoci to záleží od kontraktu). V celkových nákladoch je napriek vysokému (500 a viac dolárov denne), či až závratnému platu elitných žoldnierov (niekedy sa šplhá k 5000 a viac dolárom na deň, napr. u ochraniek supertankerov plaviacich sa cez rizikové vody okolo somálskeho rohu) žoldnier skutočne lacnejší.

Okrem toho sú PMSC ekonomicky výhodné aj preto, že často nakupujú prebytočnú vojenskú techniku a technológiu, ktorú armády už nechcú alebo jej majú veľa z dôvodu celosvetového zmenšovania armád. Časť prepusteného personálu a vyradeného zariadenia skončí v „žoldnierskych“ firmách. Nie je to nezanedbateľná zložka, privátna žoldnierska scéna má podľa celosvetového obratu odhadovanú hodnotu 20 až 100 miliárd dolárov ročne. PMSC sídlia a verbujú vo viac ako 50 krajinách sveta, pričom toto odvetvie aj počas ekonomickej krízy dosahovalo približne 8% ročný nárast.

 Existujú v podstate tri druhy PMSC. Prvý typ primárne vykonáva nebojové úlohy (non-lethal services), ako je zásobovanie a poskytovanie všemožnej tylovej logistickej podpory vojenských a mierových misií od odmínovania a opravy infraštruktúry po repatriáciu detských vojakov a lekársku pomoc. Medzi najznámejšie a najväčšie skupiny špecializujúce sa na nebojovú podporu patrí napr. PMSC vetva Halliburtonovej korporácie či KBR (Kellog, Brown and Root) a SAIC (Science Applications International Corporation).

 Druhý typ sú vojenské konzultačné spoločnosti (military consultants), ktoré sa špecializujú na analýzy a výcvik vojska – či už americká armáda potrebuje preškoliť nejaký pluk na pohyb v púšti alebo v džungli, alebo nový africký diktátor potrebuje zo svojej kmeňovej bandy zostaviť disciplinovanú jednotku, môže sa obrátiť na vojenské konzultačné spoločnosti, ako napr. Vinell, MPRI či DynCorp, a tí poskytnú patričný výcvik a zvyčajne ponúknu aj obstaranie výzbroje a výstroja, aké boli použité pri inštruktáži, aby si novovycvičené skupiny nemuseli zvykať na nové vybavenie.

 A poslednou skupinou sú spoločnosti, ktoré môžu poskytovať všetko vyššie spomenuté, ale poskytujú predovšetkým mužstvo a techniku, inými slovami,prenajímajú kompletnú armádu. K najznámejším dnes patrí Triple Canopy, Kroll, Control Risks, ArmourGroup (dnes súčasť security gigantu G4S), Olive Group, Aegis či slávny Blackwater, ktorý pre kontroverzie niekoľkokrát zmenil meno aj vedenie a dnes operuje pod názvom Academi.

  Úspech a neúspech

 Efektivita žoldnierov je kolísavá, niektorí patria k najlepším profesionálnym bojovníkom na svete a majú lepší tréning aj lepšiu disciplínu ako regulárne armády – dokážu neuveriteľné „kúsky“. Príkladom môže byť konflikt v Sierra Leone v 90. rokoch 20. storočia, keď povstali proti vláde rebeli na čele s Fodayom Sankohom. Sformovali tzv. Jednotný Revolučný Front (RUF) a na začiatku boli natoľko úspešní, že prezidenta zosadila jeho vlastná frustrovaná armáda (svoju úlohu zohral aj fakt, že vo vedení boli často príbuzní zosadeného prezidenta, ktorí nevedeli vládnuť a už vôbec viesť vojnu), do ktorej čela sa postavil mladý dôstojník Valentine Strasser. Ten obratom najal spomínanú juhoafrickú súkromnú armádu EO, ktorej úlohou bolo vytlačiť rebelov z oblasti diamantových polí, ktoré vláda potrebovala na financovanie štátu a vojny.

 Oddiely EO dorazili do Sierra Leone v máji 1995 a do roka a do dňa vytlačili rebelov z územia štátu napriek tomu, že rebeli mali prevahu 100 : 1. Sily RUF sa odhadovali na 15000 ozbrojencov, pričom EO vyslala len 150 člennú jednotku.V priebehu ďalšieho pol roka donútila EO rebelov zasadnúť k rokovaciemu stolu a uzavrela sa mierová dohoda (občianska vojna v Sierra Leone sa neskončila, ale táto jej kapitola áno). Je to jeden z najúspešnejších príkladov nasadenia žoldnierov a celkovo zahraničných bojovníkov v moderných dejinách, keď cudzí žoldnieri prišli, vyriešili problém a bez prieťahov či zlého správania odišli.

 Inokedy, naopak, použitie žoldnierov viedlo k zhoršeniu situácie, ako napr. použitie PMSC Sandline v roku 1996 v Papue Novej Guinei, keď bolo úlohou Tima Spicera a jeho súkromnej armády potlačiť povstanie. Akcia sa skončila značnými násilnosťami, rozdúchaním konfliktu, a samotný Spicer skončil v guinejskom väzení (z toho je ale už dávno von a jeho nová firma, Aegis, sedí na takmer 300-miliónovom kontrakte od americkej vlády v Iraku – nie vždy sa kontrakty prideľujú najvýkonnejším).

 „Zákazky“ niekedy dopadnú katastrofálne i pre samotných žoldnierov, keď ich vlastný zamestnávateľ neinformuje o všetkých aspektoch ich misie. Napríklad skupine Logo Logistics, ktorú viedol Nick du Toit, sa stalo, že všetkých jej šesťdesiat päť mužov padlo do zajatia.

 Najala si ich skupina britských podnikateľov a aristokratov, aby zvrhli režim Teodora Obianga v Rovníkovej Guinei, keďže bol nepriaznivo naklonený ich biznisu. Rovníková Guinea totiž mala v tom čase iba niečo cez pol milióna obyvateľov, no na druhej strane veľké zásoby zlata, diamantov, bauxitu a ropy. Žoldnierov však zajali takmer okamžite po pristátí. Celá aféra bola svojho času značne známa, pretože pre podozrenie zo spolufinancovania tohto puču zatkli aj syna Margaret Thatcherovej – Mark Thatcher. Väčšina tých, ktorí prežili mučenie, skočila vo väzení.

 K moderným žoldnierom sa viaže aj celá rada kontroverzií, asi najznámejšie je postrieľanie sedemnástich a zranenie dvadsiatich civilistov na námestí Nisour v Bagdade v roku 2007 bez varovania či dobrého dôvodu členmi súkromnej armády Blackwater, ktorá sa aj vďaka danému incidentu stala široko-ďaleko najznámejšou súkromnou armádou. Aj keď k jej povesti prispel aj fakt, že bola celkovo najväčšou aj značne úspešnou spoločnosťou, keďže žiadna ňou chránená osoba nikdy neprišla k úhone. Tento a podobné incidenty sú dôvodom, prečo majú žoldnierske skupiny v médiách zlú reputáciu. Ak sa im niečo podarí, zvyčajne sa to do médií nedostane (ak napr. žoldnierska jednotka zomrie pri ochrane svojho chránenca – často humanitárnych pracovníkov, diplomatov, personálu OSN a pod.), naopak, v prípade neúspechu sa objavia na prvých stránkach novín.

 Žoldnierov život

 Život moderného žoldniera pozostáva z veľkého množstva drilu (bojového aj nebojového, fyzického aj psychologického tréningu). Zaujímavosťou je masívna konzumácia filmov a seriálov, tento fakt poznám z rozhovor so žoldniermi. Napríklad podľa žoldnierov pôsobiacich v Mali, v Sudáne či v Stredoafrickej Republike, pozeranie filmov neraz vypĺňa 3 až 6 hodín ich dňa, žoldnieri majú často „napozerané“ viac než filmoví kritici. Prečo taká veľká spotreba? Ako vám povie každý, kto bol kedy v nejakej vojne, život vojaka sú dlhé obdobia nudy a rutiny striedané adrenalínovými výbuchmi. Mať so sebou veľa dobrých filmov (alebo kníh) je dobré pre mentálne zdravie.

 Najväčšia non-lethal PMSC na svete je dnes KBR, bojová PMSC Aegis. Tie najväčšie spoločnosti vedia postaviť do poľa aj niekoľko tisíc bojovníkov či podporného personálu a špecializovanú techniku vrátane vlastného letectva a niektoré prenajímajú aj vlastnú tajnú službu. Áno, ak by ste niekedy potrebovali kompletne vybavenú tajnú službu, bezpečnostných analytikov, oddelenie cyber-warfare, zostaviť informačnú sieť či verbovať spiacich agentov, je možné si také služby kúpiť. Podľa odhadov dnes už približne 30 % tajných operácií spadajúcich pod CIA, NSA či iné vetvy tajnej služby obstarávajú pre USA PMCi, pričom to stojí asi 49 % celkového rozpočtu pre tajné služby. Je možné si prenajať aj týchto, americkými tajnými službami trénovaných operátorov – ak si to, pravda, môžete dovoliť.

 Aká je budúcnosť moderných žoldnierov? Minimálne v krátkodobom výhľade rozhodne „veselá a svetlá“. USA sa síce stiahli z Iraku, ale čo myslíte, kto prebral opateru vojenských základní či výcvik irackých štátnych síl? Iracká vláda to nie je. USA za seba platia náhradu – žoldnierov.

 Po prvý raz v histórii OSN bolo umožnené, opäť Spojeným štátom, nahradiť ich mierové sily žoldniermi, povinnosti amerických mierových síl v ich mene prevzala a vykonáva PMSC DynCorp, teda súkromná armáda s mandátom OSN (Američanov v Kosove vystriedali v októbri 1998). Okrem toho sa rozhorievajú nové konflikty na Blízkom východe a v Afrike, pričom oba spomenuté regióny sú destabilizovanejšie, ako boli pred 10 – 20 rokmi. Nepokojná je v súčasnosti aj Ukrajina (začínajú kolovať správy o nasadení Academi proti proruským povstalcom, ktoré spustil nemecký časopis Bild s odvolaním sa na nemecké tajné služby).

Nasadenie žoldnierov v konfliktoch po celom svete je v modernej dobe bezprecedentne vysoké a narastá. Celý rad veľkých korporácií sa začína spoliehať výlučne na žoldnierov, napr. ochranu námornej prepravy či supertankerov v Indickom oceáne stále viac preberajú PMSC, pričom úmrtnosť medzi žoldniermi je pravdepodobne historicky najnižšia za posledných pár tisíc rokov.

 ČLÁNOK JE Z MÁJA 2014, PRÍTOMNOSŤ ŽOLDNIEROV PLATENÝCH KOLOMOJSKÝM A ĎALŠÍMI OLIGARCHAMI, KTORÍ VYSTRIEDALI SVOJHO BIELEHO KOŇA JANUKOVIČA, JE DNES DOKÁZANÝ FAKT, OKREM TOHO SI NA VÝCHODE BÝVALEJ UA "CVIČIA" AJ POĽSKÍ VOJACI Z REGULÉRNEJ ARMÁDY